O vojnách a rozbrojoch počúvame každý deň. V poslednom čase sme si zvykli, že to, kde sa bojuje, sú hlavne oblasti, ktoré vnímame ako „arabský svet“, prípadne „svet islámu“. Niekde v Ázii či Afrike. Tieto boje pre nás stelesňujú akýsi nový „stret civilizácií“.
Keď počujem o nepokojoch v Londýne posledných dní, mám pocit niečoho iného. Akoby zatrúbili jednej civilizácii na ústup.
Civilizácie boli a budú. Ázia ich zažila mnohé, a takisto Európa. Sú civilizácie, ktoré žili stáročia, tisícročia, a dali svetu veľa.
Egypt.
Rím.
Sú také, čo prežili tisícročia, a pritom jestvujú ešte aj dnes. K nim patrí Čína. Do istej (neistej) miery aj Grécko. Miesta sveta, kde sa tisíce rokov hovorí tým istým jazykom, storočia za storočiami sa dedovia snažia prenášať na vnukov svoju múdrosť aj svoje skúsenosti; žiaľ, pravnúčatá sa rodia rovnako nevinné a hlúpučké, ako sa kedysi narodili ich pradedovia, a musia sa od malička všetko učiť odznova, každý jeden, a robiť tie isté chyby - a tak ťažko povedať, či tým, že je civilizácia staršia, je aj múdrejšia.
Každopádne je bohatšia. Na dedičstvo duchovných, a často aj materiálnych hodnôt. Prastarej čínskej civilizácii sa podarilo prežiť vďaka odolnosti jej členov, ktorých vyšľachtila k úpornej vytrvalosti jedna z veľkých vymožeností ľudstva – pestovanie ryže. Budovanie, udržiavanie a spravovanie ryžových polí si vyžadovalo od samého úsvitu dejín takú prepracovanú ľudskú organizovanosť, že táto zomknutosť zaručila pevnosť civilizácie ľudí, ktorí ju vytvorili. Vytvorili svojrázne písmo, v ňom múdru literatúru, prekrásnu poéziu. Prví pre svet vyšľachtili trojicu ovocí „broskyňa – marhuľa – mej“. (Ten tretí člen je čínska nesladká marhuľa, častejšie prekladaná ako čínska „slivka“). Kým „mej“ sa rozšírila po celej Východnej Ázii vrátane Japonska, kde sa nazýva „ume“, pestovanie sladučkých broskýň a marhúľ si našlo cestu až do perzských oblastí, kde sa potom s nimi zoznámili aj Gréci. Aj naše pomenovanie broskyne pochádza z gréckeho slova „persika“.
Peržania sú dodnes svojbytným národom, hoci ich civilizácia podľahla obrovským zmenám. Kým čínština či gréčtina sú dnes v svojej podstate tým istým jazykom ako v staroveku, moderná perzština je oproti klinopisným nápisom velebiacim kráľa Kúrua (gr. „Kýra“) značne odlišnou rečou.
Gréci – tí tiež existujú dodnes, ale ešte pred 200 rokmi ich musel k sláve ich histórie prebúdzať – jeden excentrický Angličan. Lord Byron na jednej strane prispel ku gréckemu oslobodzovaciemu hnutiu spod Osmanskej ríše, na druhej strane dostalo jeho veršami v Anglicku grékoľubstvo a slobodoľubstvo ďalší mocný popud. Posolstvo gréckej civilizácie sa dostalo opäť do života a stalo sa opäť živým impulzom. Koľkýkrát už v dejinách Európy! To, že veľké časti Parthenónu sú dnes v Britskom múzeu, je svedectvo úprimnej snahy Angličanov v dobách ohrozenia zachrániť z najsymbolickejšej pamiatky antiky čo najviac. To, že sú v Londýne dodnes, svedčí o úprimnej neochote Angličanov vzdať sa tohto pokladu. Úprimne – kto by sa ho vzdal..?
Anglicko bolo, čo bolo. Jeho sláva vyšla, jeho zámorské oblasti prosperovali, jeho reč sa rošírila do celého sveta a stala sa (pomerne nečakane a pomerne neprakticky) svetovým jazykom.
Za nášho života, v priebehu zopár desiatok rokov, však porozrujeme, ako Anglicko prestáva byť tým, čím bolo. Nezastaviteľnosť nepokojov v uliciach okrajových štvrtí najväčšej európskej metropoly niečo hovorí. Tí, čo tam pália autá, rozbíjajú výklady a olupujú ľudí, nie sú protestujúci robotníci, akí pred vyše storočím zažali v Európe ideu 8-hodinového pracovného času a slušného života pre pracujúcich. Po londýnskych uliciach dnes pobehujú a vyčíňajú nespratníci, ktorí nevedia, čo chcú, nemusia robiť a majú – slobodu. Príliš veľa slobody. Toľko, až nevedia, čo s ňou.
Dostojevskij vložil do úst ruského starca myšlienku „sloboda – príliš veľa slobody. Bolo by treba trochu pritiahnuť“. Sloboda, ktorá prerastá cez hlavu, je sloboda nevítaná... Stáva sa svojou karikatúrou, svojou nočnou morou. Mám nepríjemný pocit, akoby jedna civilizácia, ktorá už dlho váha, čo robiť so svojou slobodou, začala trúbiť na definitívny ústup.
