streda 10. augusta 2011

Civilizácie – zániky a vzniky...

   O vojnách a rozbrojoch počúvame každý deň. V poslednom čase sme si zvykli, že to, kde sa bojuje, sú hlavne oblasti, ktoré vnímame ako „arabský svet“, prípadne „svet islámu“. Niekde v Ázii či Afrike. Tieto boje pre nás stelesňujú akýsi nový „stret civilizácií“.
   Keď počujem o nepokojoch v Londýne posledných dní, mám pocit niečoho iného. Akoby zatrúbili jednej civilizácii na ústup.
  
   Civilizácie boli a budú. Ázia ich zažila mnohé, a takisto Európa. Sú civilizácie, ktoré žili stáročia, tisícročia, a dali svetu veľa.
   Egypt.
   Rím.
   Sú také, čo prežili tisícročia, a pritom jestvujú ešte aj dnes. K nim patrí Čína. Do istej (neistej) miery aj Grécko. Miesta sveta, kde sa tisíce rokov hovorí tým istým jazykom, storočia za storočiami sa dedovia snažia prenášať na vnukov svoju múdrosť aj svoje skúsenosti; žiaľ, pravnúčatá sa rodia rovnako nevinné a hlúpučké, ako sa kedysi narodili ich pradedovia, a musia sa od malička všetko učiť odznova, každý jeden, a robiť tie isté chyby - a tak ťažko povedať, či tým, že je civilizácia staršia, je aj múdrejšia.
   Každopádne je bohatšia. Na dedičstvo duchovných, a často aj materiálnych hodnôt. Prastarej čínskej civilizácii sa podarilo prežiť vďaka odolnosti jej členov, ktorých vyšľachtila k úpornej vytrvalosti jedna z veľkých vymožeností ľudstva – pestovanie ryže. Budovanie, udržiavanie a spravovanie ryžových polí si vyžadovalo od samého úsvitu dejín takú prepracovanú ľudskú organizovanosť, že táto zomknutosť zaručila pevnosť civilizácie ľudí, ktorí ju vytvorili. Vytvorili svojrázne písmo, v ňom múdru literatúru, prekrásnu poéziu. Prví pre svet vyšľachtili trojicu ovocí „broskyňa – marhuľa – mej“.  (Ten tretí člen je čínska nesladká marhuľa, častejšie prekladaná ako čínska „slivka“). Kým „mej“ sa rozšírila po celej Východnej Ázii vrátane Japonska, kde sa nazýva „ume“, pestovanie sladučkých broskýň a marhúľ si našlo cestu až do perzských oblastí, kde sa potom s nimi zoznámili aj Gréci. Aj naše pomenovanie broskyne pochádza z gréckeho slova „persika“.
   Peržania sú dodnes svojbytným národom, hoci ich civilizácia podľahla obrovským zmenám. Kým čínština či gréčtina sú dnes v svojej podstate tým istým jazykom ako v staroveku, moderná perzština je oproti klinopisným nápisom velebiacim kráľa Kúrua (gr. „Kýra“) značne odlišnou rečou. 
   Gréci – tí tiež existujú dodnes, ale ešte pred 200 rokmi ich musel k sláve ich histórie prebúdzať – jeden excentrický Angličan. Lord Byron na jednej strane prispel ku gréckemu oslobodzovaciemu hnutiu spod Osmanskej ríše, na druhej strane dostalo jeho veršami v Anglicku grékoľubstvo a slobodoľubstvo ďalší mocný popud. Posolstvo gréckej civilizácie sa dostalo opäť do života a stalo sa opäť živým impulzom. Koľkýkrát už v dejinách Európy! To, že veľké časti Parthenónu sú dnes v Britskom múzeu, je svedectvo úprimnej snahy Angličanov v dobách ohrozenia  zachrániť z najsymbolickejšej pamiatky antiky čo najviac. To, že sú v Londýne dodnes, svedčí o úprimnej neochote Angličanov vzdať sa tohto pokladu. Úprimne – kto by sa ho vzdal..?
   Anglicko bolo, čo bolo. Jeho sláva vyšla, jeho zámorské oblasti prosperovali, jeho reč sa rošírila do celého sveta a stala sa (pomerne nečakane a pomerne neprakticky) svetovým jazykom.
   Za nášho života, v priebehu zopár desiatok rokov, však porozrujeme, ako Anglicko prestáva byť tým, čím bolo. Nezastaviteľnosť nepokojov v uliciach okrajových štvrtí najväčšej európskej metropoly niečo hovorí. Tí, čo tam pália autá, rozbíjajú výklady a olupujú ľudí, nie sú protestujúci robotníci, akí pred vyše storočím zažali v Európe ideu 8-hodinového pracovného času a slušného života pre pracujúcich. Po londýnskych uliciach dnes pobehujú a vyčíňajú nespratníci, ktorí nevedia, čo chcú, nemusia robiť a majú – slobodu. Príliš veľa slobody. Toľko, až nevedia, čo s ňou.
   Dostojevskij vložil do úst ruského starca myšlienku „sloboda – príliš veľa slobody. Bolo by treba trochu pritiahnuť“. Sloboda, ktorá prerastá cez hlavu, je sloboda nevítaná... Stáva sa svojou karikatúrou, svojou nočnou morou. Mám nepríjemný pocit, akoby jedna civilizácia, ktorá už dlho váha, čo robiť so svojou slobodou, začala trúbiť na definitívny ústup.

nedeľa 17. júla 2011

Otto von Habsburg - kráľ je mŕtvy, alebo šľachtická česť

   Keď som sa dopočul, že zomrel Otto von Habsburg, bolo mi hneď jasné, že na jeho pohrebe vo Viedni musím byť. Tento muž, posledný korunný princ Rakúsko-Uhorska, denobilizovaným menom Otto Habsburg-Lothringen, bol človekom, ktorý v Európskom parlamente loboval aj za naše prijatie do EU. Osud východných krajín jeho exmonarchie mu ležal na srdci. V liste, ktorý mi adresoval a ktorý si vážim ako jednu z najvzácnejších vecí v mojom vlastníctve, mi písal, že vidí budúcnosť Slovenska aj ostatných krajín práve v lone zjednotenej Európy, za ktorú ešte dávnejšie bojovala ním založená Pan-európska liga. Nikdy nekorunovaný korunný princ dávno rozpadnutej stredoeurópskej veľmonarchie pretavil svoje rodové poslanie do nových vyhliadok tretieho tisícročia.
   Len niekoľko ulíc od Stefansdomu, dejiska pohrebných obradov, som si sadol k reštauračnému stolíku v uličke starého mesta viedenského. Miestečko to bolo tiché, nehulákalo tu z každého podniku rádio, ako je smutná realita slovenských či českých miest, a z nejakej skúšobne v náprotivnej fasáde divadla sa okolitými uličkami niesla romantická hra klavíra. „Skúšajú tam akýsi nový muzikál – Sister Act. Neviem, či to bude úspešné“, svojsky  komentovala majiteľka reštaurácie, u ktorej som si objednal cisársku pochúťku, ktorú vraj obľuboval aj Franz Josef – cisársky trhanec Kaiserschmarrn. Pani mi pripomínala zmes mojej starej učiteľky nemčiny a učiteľky klavíra – obe to boli hrdé, na pomery môjho rodiska až hodnotené ako odťažité, dámy, ktoré mali neochvejné vystupovanie a pevné názory. Keď sa dozvedela, že som Slovák, začala sa mi sťažovať, ako im „Slováci, Maďari, Rumuni a Čečenci“ robia neustále potiaže, „každý deň máte niečo také  v novinách, predtým to tu bolo lepšie“. Nuž, je smutné, že slovenský vývoz spočíva aj v takomto znechutení zo strany našich susedov. Možno po stretnutí so mnou si pani poopraví názor... Pri platení ešte poznamenala, že EU je mafia 21. storočia a že by sa mali znovu zaviesť kontroly na východnej hranici Rakúska. „V rámci svojich hraníc si chceme rozhodovať sami“. Nuž, hlas viedenského ľudu len kúsok od miesta, kde zaznievali tóny Händlovho Requiem za človeka, ktorý k takto zjednotenej, a otvorenej, Európe prispel...
   Prekvapilo ma, že hoci išlo o udalosť európskeho významu len 60 km od Bratislavy, večerné správy v niektorých z hlavných slovenských televízií o pohrebe Otta von Habsburg neinformovali. České áno. Zhrnuli síce celú problematiku ako dávno zašlú slávu, ale dali slovo aj nostalgickým spolkom, ktoré „v odkaze rakousko-uherské monarchie“ stále nachádzajú inšpiráciu a zmysel.
   Európska šľachta, ktorá sa zišla na pohrebe, pokračuje v európskom dedičstve, ktorého základom bola (priznajme si to – v základe kresťanská) snaha po poctivosti a dobre. Po tom, čo sa Európa transformovala pod prílevom vlny republikánstva a demokracie, si šľachta udržuje svoj štandard, nevidená, nepozorovaná. O životoch tých ľudí nevieme nič, ani sa o nich nedozvieme, pokiaľ sa niektorý z nich nestane aktérom škandálu, po ktorom by chmatli médiá. O každodennom, iste kultivovanom a cieľavedomom, spôsobe ich života, usmerňovanom imperatívom rodových tradícií a hrdosti a umožňovanom starostlivo riadenými hospodárskymi záležitosťami, sa dozvieme menej ako o živote šľachty minulých storočí či úplne odlišných kultúr (napr. japonskej). Sú tu, existujú, neďaleko od nás, ale nepotrebujú byť pozorovaní nami ostatnými, ktorí sme nemali to šťastie vyrastať v rodoch, kde sa celé generácie pestuje a zveľaďuje kultúrnosť ľudského života a dôstojnosť ľudského poslania.
   Žijeme dobu demokracií, ale je len pochopiteľné, že pohrebu posledného korunného princa Rakúsko-Uhorska sa šľachtici Európy zúčastnia. Nemenované zdroje už v polovici mája rozposielali predbežné prípravy na prípadný pohreb monarchu, ktorého zdravotný stav nasvedčoval, že takáto pripravenosť je na mieste. A syn Otta, Karl von Habsburg, hoci už nemá nijaký monarchický titul, bude šľachtou Európy iste naďalej v tichosti považovaný za nekorunovaného monarchu neexistujúcej ríše. A krajiny tejto ríše ho, opäť neoficiálňe, budú vždy brať tak akosi za svojho. Rakúsko sa opäť pripraví na jeho pohreb, Maďarsko a Chorvátsko sa budú k nemu hlásiť, a moravské spolky budú k nemu s úctou vzhliadať.



sobota 9. júla 2011

Od „músiky sfér“ po muziku pekelnú

„Noviny mají totiž v mých očích jednu velkou polehčující okolnost: jsou nehlučné. Jejich nezajímavost je tichá; nevnucuje se; je možno je odložit, dát do kbelíku na smetí nebo dokonce do sběru. Nezajímavost rozhlasu nemá tuto polehčující okolnost; pronásleduje nás v kavárnách, restauracích, dokonce i ve vlacích, ba i na návštěvách u lidí, kteří již neumějí žít bez ustavičného krmení uší.“
   Keď Milan Kundera napísal tieto riadky, nebol som ešte na svete. Jeho román Žert bol dopísaný r. 1965 a stihol vyjsť ešte predtým, ako zapadla závora normalizácie. Bol som prekvapený, že už vtedy, v tých „prehistorických“ časoch mojej osobnej histórie, rádio rušilo myšlienky a kazilo ticho.
   Dnešný svet je na tom oveľa horšie. Rádio síce už nechrlí propagandu, na ktorú musel byť Ludvík Jahn – hrdina Žertu – obzvlášť alergický. Apoň – nechrlí propagandu komunistickú. Zato tu máme propagandy nové. Propaganda ekonomická. Propaganda pozitivity. Propaganda „dobrej hudby“.
   Dobrej hudby bolo vždy dosť, a dnes jej je všade plno. Dobrej ako dobrej. Pre každého totiž „dobrá hudba“ znamená niečo iné. Moja mama s nechápajúcou fascináciou spomína, ako jej známy dôležito a sebavedomo povedal, že počúva „len kvalitnú hudbu“. Pritom však jej nevedel povedať nič bližšie, čo tým myslí. Súdiac podľa toho, čo o tom pánovi viem, tam zrejme išlo o kvalitne reprodukovanú dychovku.
   Mojej sestre sa pri dychovke ježia vlasy a nazýva ju „popŕdaním“. Ja som schopný dychovku odtolerovať jedine tak pod aigídou moravskoslováckych slávností, kedy – priznávam – sa mi vie úprimne páčiť. V preludovaní cimbalu možno rozoznávam jeho dávny perzský pôvod a ťahavé tóny huslí mi korelujú s klasickou indickou hudbou.
   Jeden môj študent mi v písomnej práci z japončiny tiež napísal, že počúva „kvalitnú hudbu“. Predpokladám, že nemal na mysli dychovku, ale niečo celkom iné. Možno niečo, čo je ťažko poznamenané africkými rytmami 20. storočia. Africké bubny, ktoré sa dostali do Ameriky, tam získali na atraktívnosti a odtiaľ ako „americký trend“ prenikli celou európskou hudbou.
   Pre mňa je kvalitná hudba široký pojem. Zahŕňa Dragostea Din Tej, Chiquititu aj Beethovenov 5. klavírny koncert. Enyine „Marble Halls“, Verdiho „Piangi“ z Rigoletta aj okinawskú pieseň „Šimauta“. Mám rád veľa hudieb (v slovenčine tento plurál je neprípustný, ale pritom sa občas tak žiada – presne ako francúzske „musiques“), ale hlavne – mám ich rád vtedy, keď mám na ne chuť.
   Rodičia nás vychovávali k hudbe. Počúvala sa u nás opera, spievali sa ľudové piesne, mamička mi nahrávala Zlatú bránu a sesternica potom jej výchovnú líniu odklonila k Abbe a Boney M. Rodičia nás brávali na koncerty, mama ma dokonca v 9. triede mala na Hudobnú výchovu, kde všetkých mojich spolužiakov nadchla pre slávnu Bachovu fúgu, ktorá však mne – ktovie prečo – vôbec nič nehovorila. Na Výtvarnej výchove nám zasa mama púšťala z magnetofónu starostlivo vybranú zmes moderných hitov pop music a príjemných ukážok klasickej hudby.
   Išli roky, a od jedného času moja mama začala tvrdiť: „Ja nemám rada hudbu.“ Najprv sme mysleli, že si robí srandu. Potom, keď to tvrdievala dlhšie a naozaj sme ju už ani nezastihli, že by si púšťala nejakú hudbu, uvedomili sme si, že si asi nerobila srandu.
   Hudba. Hudba. Hudba. Všade je hudba. Tak sa mi želá hovoreného slova! - hovorievala, keď bývala rozčúlená nad produkciou masmédií.
   A naozaj. Jej citlivé umelecké ucho zrejme reagovalo na zmenu, ktorá sa diala. A deje sa stále. Čoraz menej slova, a čoraz viac hudby. Všade. V rozhlase. Vo filme. V televízii: dokonca v televíznych seriáloch už celé pasáže bývajú súvislo podfarbené hudbou, ako to bývalo v najstarších českých filmoch, kde sme to považovali za známku primitívnosti prvých krôčikov kinematografie.
Teraz už viem presne, čo tým mama myslí. Už aj mne hudba lezie na nervy. Teraz, keď už si hudbu púšťa každý a všade – zuní zo sluchátok ľuďom v električkách, vlakoch aj autobusoch, lomozí puberťákom z mobilov, keď sa znudení potulujú po ulici či posedávajú v parkoch, huláka z otvorených okien okoloidúcich áut. Otriasa svetom pri „akciách“ a „festoch“ – masovom terore hudbou, ktorý sa uhniezdil na námestiach a trávnikoch európskych miest.
V Bratislave dokonca hučí rádio aj zo zastávok MHD. Rádio hučí v reštauráciách aj kaviarňach – rovnako ako za mladých liet Milana Kunderu. Do exkluzívnej kaviarne na Hlavnom námestí v Bratislave som prestal chodiť, odkedy som tam namiesto Mozarta počul Whitney Houston... Hučiace rádio v reštauráciách je, žiaľ, celoeurópsky úkaz, ale v našich ex-česko-slovenských krajoch sa rozmohol ako mor. Nemáte alternatívu. V Japonsku býva v podnikoch buď prirodzené ticho (tj. hluk hostí), alebo hudba podľa atmosféry miesta – v talianskej reštaurácii hrajú staré talianske kantilény či nostalgiu americko-francúzsku, a veľmi často v Japonsku celkovú atmosféru mnohých interiérov – či už je to reštaurácia, čakáreň alebo recepcia hotela – zmäkčuje a príjemne harmonizuje európska vážna hudba. Balzam pre dušu uprostred pulzujúceho rytmu dynamickej krajiny...
Keď som sa v roku 1994 vrátil po dvoch rokoch z Japonska, prekvapilo ma, že u nás ešte funguje „mestský rozhlas“. Tento prežitok socializmu, ktorý mal nehatene chrliť propagandu Národného výboru do všetkých domácností bez výnimky, ostal a otravoval ľudí ďalej. Jeho pravidelné príspevky ma rušili v duševnej práci a nedalo sa im vyhnúť hlavne v lete, keď človek musel mať otvorené okno, lebo bolo horúco. Načo preboha ešte funguje mestský rozhlas, keď máme mestskú televíziu a tam si – kto chce – môže všetky oznamy pozrieť? A kto nechce, tak si ich proste nepozrie... Pochopil som, že slobodu „nepozrieť si“, „nevypočuť si“ naša spoločnosť ešte stále neuznáva. Veď – pokiaľ chcem niečo oznámiť, a mám TÚ MOC nahučať do ľuďom do okien, prečo má kto protestovať? To, že niekto NEMÁ ZÁUJEM o tie oznamy, že niekto práve robí niečo, v čom ho tie oznamy vyrušujú – to je jeho (= môj) osobný problém. Musí(m) sa prispôsobiť kolektívu. Kolektív predsa chce, aby to tak bolo.
Kolektívu sa síce nikto nepýtal, či to naozaj tak chce, ale nejako sa automatický predpokladá „zhoda“ názorov – ďalší prežitok socialistických dôb, a že ak má niekto aj iný názor, tak si ho podrží pre seba a nepôjde „proti prúdu“...
A tak mestské rozhlasy u nás vyháravajú ďalej, či sa to komu páči a či nie. V mojom rodnom meste dokonca prestavali námestie a „hitom“ je spievajúca fontána, ktorá ľuďom každú hodinu hučí inú hudbu. Keby som býval v jednom z činžiakov, obklopujúcom námestie, asi by som sa musel presťahovať. „Na to si zvykneš,“ rezignovane poznamenala spolužiačka, ktorá býva práve nad „spievajúcou fontánou“. Ale – prečo by sme si „mali zvykať“? Kto sa nás pýtal, či to chceme? Prečo nás nejaký architekt, ktorý za ten projekt dostal od mesta určite dobre zaplatené, mal svojím dielom takto otravovať? Kto si ctí našu osobnú slobodu, právo mať ticho? Aj z mojich daní bol zaplatený človek, ktorý mi otravuje životné prostredie nevyžiadaným hlukom.
Zvyknúť si... Áno, niečo sa odtolerovať dá. Ale do akej miery? Do akej frekvencie? Prečo sa máme „zmieriť“ s bezohľadnosťou a s nectením slobody druhého? Slobody na výber toho, čo bude počúvať či čo nebude počúvať. Práva na ticho... Technika – dobre, hučí. Hučia autá, dupocú vlaky. Hučia lietadlá. To je ale „nutné“ zlo. Ale keď niekto púšťa hudbu a otravuje ním tých, ktorí ju nechcú počúvať – to nie je „nutné“ zlo, to je „vôľne“ zlo, zlo z ľudskej vôle, z ľudského rozmaru a z ľudskej bezohľadnosti, a tým je horšie.
Hudby je nadmiera. Aj tej „kvalitnej“ hudby je plno. Možno až príliš – kvalitná hudba hučí odvšadiaľ a nárokuje si na všeobecnú pozornosť... A pritom – sú ľudia tým veselší? Myslíte, že sa dnes viac spieva ako predtým, vidíte ľudí viac tancovať ako kedysi?
Hudby je nadmieru. Ale dobrej hudby - tej, ktorá nikomu neubližuje a robí dobre každému, tej je ako šafranu. Hudby nevtieravej, hudby, ktorá znie len tam, kde ju chcú počúvať, hudby, ktorá TEŠÍ a nerozrušuje. Ktorá vnáša do sveta harmóniu.... Pred 2500 rokmi Pythagorás skúmal hudobné tóny na svojej lýre a prekvapený zistil, že korešpondujú s usporiadaním vesmíru. Starí Gréci vesmír nazývali „kosmos“ - čiže „šperk“, a Pythagorás pomenoval vzťah medzi tónmi melódie a telesami vesmíru výrazom „músiké tón sfairón“. Múdrosť gúľ, hudba sfér, harmónia perál, z ktorých sa skladá šperk vesmíru. Hlboký čiernočierny šperk, v ktorom sa blyštia jeho perly. Ticho, v ktorom tu a tam zaznie krásna hudba. – Starogrécka predstava.
Naša dnešná civilizácia dospela na koniec úplne opačný. Ticho, rovnako ako tma, začinajú byť nedostatkovým tovarom. Pritom je vedecky dokázané, že človek potrebuje tmu, potrebuje noc, a že celonočné osvetlenie, ktoré je dnes bežné, pôsobí negatívne na našu psychiku, a cez ňu aj na somatiku. A o liečivosti ticha predsa nikto nepochybuje... Niekedy rozmýšľam, že ak naozaj existuje peklo a ak sa tam raz (nebodaj!) dostanem, tak tam bude nepretržite pustená hudba s bubnami... Bubnami, ktoré mali svoj účel v africkom pralese, bubnami, ktoré možno zjemneli v jazzových baroch New Orleansu, ale odvtedy už dávno zagresívneli a rozbubnovávajú sa každú chvíľu všade naokolo a každý raz v inom rytme.
   Pravda, mal by som na takúto neblahú predstavu pekla jedno riešenie: anglické riešenie maličkej Jany Eyrovej, ktorá – keď sa jej spýtali, čo musí robiť, aby sa nedostala do pekla, zamyslela sa a odpovedala „Musím byť zdravá, aby som dlho žila“ :-) Čo však dovtedy? Kam sa uchýliť pred peklom hudby, keď jej je všade, a stále viac? Na vlastné myšlienky človek potrebuje ticho. Len v tichu vyrastá osobnosť. K čomu dospejú dnešné ohučané generácie?

   O alternatíve v japonskom štýle si môžete prečítať v mojom príspevku na orientalistickom blogu
http://orient.blog.sme.sk/c/270271/Macca-kral-cajov.html#t2

štvrtok 9. júna 2011

Stratené v preklade I.

   Odkedy sa zaoberám jazykmi, udivuje ma, koľko omylov pramení ani nie z neochoty dorozumenia či z nedostatku informácií, ale proste – zo zlého prekladu. Ľudia, ktorí bežne majú prienik do dvoch či troch jazykov, si ani nemajú príležitosť uvedomiť, k akým dochádza posunom, keď preklad prechádza reťazcom viacerých jazykov. Prekladateľ je prostredník medzi dvoma kultúrami, dvoma svetmi, a jeho mozog, ústa a prsty fungujú ako priechody medzi týmito dvoma svetmi. Či na druhej strane vyjde približne to isté, čo na prvej strane vošlo, je vecou jeho erudície, zodpovednosti, poctivosti...
   Moja posledná návšteva Anglicka sa uskutočnila v dobe, keď kvitli agáty. Kvitli v Brne, a kvitli aj v Londýne. Kým u nás je tento americký strom bežnou súčasťou našich parkov aj divých lesov, v Londýne je skôr vzácny. Preto ani pojem agátu nie je takou bežnou realitou, ktorá by vyskakovala v angličtine tak často, ako u nás – romantická vôňa agátov a s ním spojené májové zaľúbenia, či zlatý liaty agátový med... V japončine sa agát povie „akašia“, ale v angličtine naň jednoznačný výraz nie je. Môže vystupovať pod názvami „acacia“, „false acacia“, „locust“, „black locust“ či „locust tree“. Moja londýnska sesternica poznala pre agát prvý výraz – acacia. Toto slovo však pomenúva aj pravé africké a austrálske druhy akácií. Je však zrejme bežné, a odráža anglickú ľahostajnosť, až priam akúsi nechuť k presnému rozškatuľkovávaniu. Na presnosť sú tu vedci, ale bežní ľudia sa presnou terminológiou nezapodievajú.
   Tým väčší hlavybôľ pre prekladateľa...
   Aby som si celú problematiku lepšie ozrejmil, prelistoval som si britskú publikáciu o drevinách. Tam som sa dozvedel, že najbežnejší názov agátu je „locust tree“; toto označenie má vraj pochádzať z toho, že štruktúra konárikov a strukov agátu pripomínala jeho objaviteľom  „locusts“, tj. článkonožce, kobylky, krevety (anglické slovo „locust“ môže všetko toto označovať!). Publikácia tiež prinášala ako historickú zaujímavosť rozprávanie o tom, že tento názov agátu je vlastne prenesený z iného stromu: pôvodne je „locust tree“ označením inej dreviny - stromu, ktorý už na Blízkom východe prirovnávali k „locusts“ a má dužinaté sladkasté struky zvané „carob“. Tieto sa inak volajú aj „St John’s bread”, pretože sa nimi vraj živil Ján Krstiteľ v púšti. Áno! rozsvietila sa mi spomienka z naších bratislavských „symposia glóssotomika“, jazykotepných hostín, ako ich nazval Edgar Jarunek, kde sme preberali rozličné lingvistické otázky. Medzi iným sa tam mihla aj zmienka o arabskom „charrúb“ ako pomenovaní „svätojánskeho chlebíka“, dužinatých strukov. Tieto som v detstve jedol, hoci mi je záhadou, odkiaľ sa ku mne za hlbokého socializmu táto exotická plodina dostala.
   Takže z toho, čo sa písalo v britskej publikácii, vyplývalo, že Ján Krstiteľ jedol „charrúb“ – svätojánske chleby, a nie „kobylky“, ako sa píše v slovenskom preklade Nového zákona! Znova som žasol, k akým omylom môže dôjsť pri prekladoch. A ja som mal celý čas dojem, že Ján sa živil odporným hmyzom a vďaka tomu v mojom vedomí vždy figuroval ako značný excentrik. Osobne som na svojich cestách už jedol všeličo, ale hmyz a červíky by som naozaj do úst nevzal, nech mi tvrdí kto chce, že sú chutné a výživné.... Svätý Ján teda jedol – „svätojánsky chlebík“. Ten názov má teda peknú historickú logiku!
   Ale – ako každé ale, aj toto „ale“ malo svoje ďalšie „ale“... Dychtivý túžbou prísť na koreň tomuto významovému posunu, omylu priam biblickému, pustil som sa do pátrania po novozákonnom originále zmienky o potrave svätého Jána. Ako sa mohlo stať, že namiesto strukov svätojánskeho chlebíka sa v preklade ocitli „kobylky“, čím desiatky generácií ľudí, čo si Bibliu aj čítajú, žili vlastne v omyle? V jednom z koľkých omylov – koľko takýchto nesprávnych prekladov v Biblii môže byť?!
   V svojej nedočkavosti som sa cítil ako čitateľ Da Vinciho kódu, zvedavý, či neprídem na koreň nejakej dôležitej nezrovnalosti. Otázka prekladu Biblie ma totiž ako jazykovedca, prirodzene, stále láka.
   Moje lingvistické pátranie ma napokon dostalo až najďalej, kam som sa mohol dostať: na breh mora, tam, kde sa už nedá ísť ďalej: ku gréckej pôvodine. Ak aj písal Matúš svoje evanjelium najprv po aramejsky, tento text sa nám nezachoval; na druhej strane však, semitizmy v jeho gréčtine môžu vypovedať o forme, akú gréčtina v týchto oblastiach v tej dobe mala, a nie o tom, že text je prekladom zo semitskej „pra-“pôvodiny... A gréčtina o Jánovi hovorí: „hé de trofé én autú akrides“ – „a potravou mu boli kobylky“.
   Héuréka. Grécke slovo „akris“ nemá iný význam ako „kobylka“, a tvar „akrides“ je jeho množné číslo.
   Takže, tuto sa záhada uzatvára. Ostáva záhadou. ?Bolo by azda možné, že Ježišovi súčasníci volali struky charrúbu „kobylkami“, a tak, keď Matúš písal evanjelium, tieto struky automaticky pomenoval aj v gréčtine kobylkami? „Vegetariánska teória o strave Jána Krstiteľa“ sa potom stala informáciou priam apokryfnou, ktorá sa udržiavala napriek tvrdeniu evanjelia. Mohla sa šíriť ústnou tradíciou, cestou povestí tradovaných v ranom kresťanstve, alebo sa táto problematika dostala do Európy križiakmi, ktorí sa ju dozvedeli v Oriente. Každopádne – napokon sa táto tradícia odrazila v pomenovaní strukov ako „svätojánskeho chlebíka“ napriek tomu,  že evanjelium hovorí o kobylkách... Skutočnosť za touto nezrovnalosťou ostáva stratená v preklade...

   Môj príspevok o ďalšom pozoruhodnom botanickom omyle, tentokrát ohľadne čajovníka, si môžete prečítať na orientalistickom blogu http://www.orient.blog.sme.sk/

utorok 31. mája 2011

Naspäť z Británie

  Včera som sa vrátil z Londýna po ďalšom pokračovaní môjho pôsobenia na Londýnskej univerzite. Moji anglickí študenti mali skúšku z predmetu Úvod do klasickej japončiny, ktorý som im v zimnom trimestri prednášal. Neskúšal som ich. Iba som opravoval ich vypracovania a známkoval ich.
   V Anglicku (píšem "Anglicku", pretože neviem, či to rovnako platí pre Škótsko či Wales...) sa skúšky stále robia tým spôsobom, aký my poznáme z jedného z filmov Mistra Beana. Spomínate si na tú scénku, ako si do skúškovej miestnosti, kde sedeli všetci študenti naraz, priniesol veľký budík a plno ceruziek, ktoré si starostlivo zastrúhal? Takto sa skúšky na anglických univerzitách robia dodnes. Písomné, a s dozorom, ktorý vykonávajú prenajaté sily. Nie samotní vyučujúci. Minulý rok, ešte ako doktorandský študent, som robil takéhoto "invigilator", tj. dozerajúceho, spolu s hŕstkou ďalších. Našou úlohou bolo dozerať, aby študenti nepodvádzali, pomáhať im, ak majú problém, a vyprevádzať ich na záchod, aby sme sa uistili, že v záchode nečaká ich namakaný kamarát alebo nemajú tam schovanú učebnicu. Po skončení sa písomné vypracovania, na ktorých nie je meno študenta, len jeho kód k danej skúške, pozbierajú presne v poradí, ako študenti za sebou sedeli, uložia sa do obálok, ktoré sa zalepia a následne doručia vyučujúcemu. Vyučujúci si po ne príde buď priamo do skúškovej miestnosti po skončení skúšky, alebo do kancelárie študijného oddelenia, kam ich dozerajúci na konci dňa odovzdajú. Nastáva čas oznámkovať anonymné vypracovania, učiteľ nevie, čiu skúšku opravuje, pretože v jej hlavičke je len kód, nie meno.
   Maximálne úsilie o objektívnosť, o zamedzenie osobnej zainteresovanosti pri opravovaní skúškových "spisov" v Anglicku spôsobuje, že po vyučujúcom tieto spisy skontroluje ešte "druhý známkovač", ktorý udelí druhú známku, a konečná známka je potom výslednicou týchto dvoch.
   Ústne skúšanie za zatvorenými dverami učiteľovej pracovne, aké poznáme z nášho prostredia a ktoré dáva živnú pôdu k rozličným fámam o tom "čo sa všeličo za tými dverami dialo" alebo "ktovie, ako tú známku dostal(a)", v Anglicku nemajú. Resp., zavádza sa výnimočne v poslednom čase ako nový typ "inovácie" a nazývajú to - continental examination. Skúšanie európskeho typu...
   Avšak, aj v tomto prípade je prítomné maximálne úsilie o objektívnosť - celá takáto ústna skúška sa nahráva na video a ostáva v archíve fakulty, aby mohla byť v prípade potreby skontrolovaná komisiou.
   Anglicko môže byť krajinou hluku, nenormálnej miery prisťahovalectva, rapídne sa zhoršujúcej životnej úrovne, ale stále má ešte kvality, ktoré ma prekvapujú a z ktorých ešte presakuje ten starý dobrý fundament, na ktorom bola postavená anglická, britská kultúra, zásluhou kolonializmu sa rozšírivšia aj do odľahlých končín sveta. Zmysel pre fair play, zmysel pre rešpektovanie toho, že ten druhý môže mať iný názor. Zmysel pre slušné, a čo možno najpríjemnejšie, vzťahy medzi ľuďmi.
   Londýn je obrovský zhluk vzájomne si neznámych ľudí. Myriady cudzincov, ktorí tam neustále prichádzajú s vidinou, že si nájdu job a usadia sa v slušnej krajine, alebo - niektorí - zneužijú štedrý benefičný systém, ktorý táto krajina poskytuje, spôsobujú, že tento príval ľudstva vyúsťuje do neosobnosti; mnohí tí prisťahovalci si sem prinášajú svoju "odvalenosť" a obhrublosť: nemajú ako pričuchnúť k anglickej slušnosti a milote, pretože s ňou ani veľmi neprídu do styku, pohybujúc sa len v obmedzenom prostredí svojho zle plateného jobu na najnižšej úrovni ekonomiky, a masového ubytovania v starých londýnskych domčekoch, kde v každej izbe býva aj niekoľko ľudí, aby sa spolu nazbierali na zisk "landlordovi", tj. majiteľovi nehnuteľnosti. Mám pocit, že Londýn pomaly prestáva byť anglický a Angličania v ňom pomaly budú v menšine. Anglickosť si v Londýne človek užije ešte tak v parkoch, ktoré sú stelesnením blahosklonnosti anglickej krajiny, zelené po celý rok a kvitnúce už od januára. A tiež stačí otvoriť noviny či zapnúť televíziu, a na človeka dýchne príjemnosť anglickosti a poctivosť tamojšieho intelektu. V anglických médiách najlepšie cítiť staré dobré kvality tejto krajiny. Správy sú podávané s ohľaduplnosťou, nešokujú ani nepoburujú, len apelujú. Apelujú na dobrú stránku prijímateľa a snažia sa vyvolať v ňom hlboko ľudskú, priam súcitnú odozvu, alebo sa odvolávajú na to, čo sa nazýva "common sense", zdravý rozum, a čo je v dnešných časoch vzácne korenie.
   Noviny včera priniesli fotografiu telnatej ex-modelky, ktorú paparazzi zachytili v plavkách na Lago di Como. Nesprevádzajú ju štipľavé, zádrapčivé či quasi-humorné komentáre, na aké by sme boli zvyknutí u nás, ale práve naopak - autorka článku zdôrazňuje "ženskosť" jej kriviek a víta, že konečne sa na titulných stranách novín objavilo aj "poriadne" ženské telo, aké ukáže miliónom Angličaniek, že nie sú obézne, ale "len proste" ženské.
   Pri opisovaní zločinov sa britské noviny neboja spomenúť vinníka celým menom aj s jeho fotografiou. Aj na to predsa slúži tlač - aby sa ľudia hanbili a spytovali svedomie, ak sa o nich "zle napíše a povie". Starobylá, pre nás možno až "staromódna", kvalita... V Anglicku však stále funguje.
   Princ Charles pritakáva tradičným hodnotám viery v predslove k výročnému vydaniu Biblie kráľa Jakuba (400ročnica), a nadšený Londýnčan opisuje, ako sa stretol so starým dobrým dedinským životom, keď si s manželkou zaobstarali víkednové sídlo na vidieku. Anglická dedina je naozajstnou "community", tj. pospolitosťou, kde ľudia spolu žijú v milej zhode a organizujú rozličné spoločenské akcie. Prostredie také odlišné od neosobného Londýna, ktorý - cucia. "London sucks"...
   O zdravom rozume Britov pred štyrmi týždňami znova presvedčil výsledok referenda. Doba, ktorú žijeme, je zbláznená po "zmenách", panuje názor, že stačí "zmena" a problémy sa vyriešia. Nie je to však vždy tak, a práve preto som zastancom konzervativizmu, ktorý do značnej miery predstavuje aj Anglicko. Tentokrát hrozila "zmena" v niečom, čo bolo vlastné práve Anglicku a čo z neho robilo baštu skutočnej demokracie, priamej a životnej, takej, aká sa vytvorila z anglického common sense.
   Odchovaný na ideáloch anglického parlamentarizmu, som od čias pádu socializmu u nás nechápal, čo naši porevoluční politici myslia, keď hovoria "oslovte svojho poslanca". Máme my nejakého poslanca? Volíme predsa stranu, zakrúžkovávame nejakých tých ľudí, ktorí sa nám pozdávajú, ale - máme "svojho" poslanca? Určite väčšina ľudí ani nevie, že také niečo ako náš-priamy-poslanec existuje! A existuje ako základ parlamentnej demokracie v krajine, kde sa tento politický systém vyvinul. V Británii totiž máte svojho poslanca, ktorý pochádza z - alebo je zodpovedný za - ten volebný okrsok, v ktorom bývate. Či už ste volili jeho alebo kandidáta z druhej strany, tento "MP" sa priamo zodpovedá Vám - voličom z okrsku, za ktorý bol zvolený. A keď máte problém, návrh alebo sťažnosť - máte PRIAMO KONKRÉTŇE človeka, ktorý za Vás má v parlamente miesto. Môžete sa naňho obrátiť a on je tam na to, aby Vám slúžil. Viete si predstaviť niečo ideálnejšie, ako má demokracia fungovať?
   Neviem, prečo sme tento britský systém neprebrali, keď sa u nás menila politická výbava štátu. Anonymita a neosobnosť, ktorou je poznačený náš volebný systém, ústi do nezodpovednosti - poslanci doslova "nie sú zodpovední" nikomu, kým v Británii je každý z nich priamo zodpovedný ľuďom zo svojho okrsku, väzba a zodpovednosť je teda oveľa intenzívnejšia.
   A tak, bolo mi vyslovene nevoľno, keď som sa dopočul, že britskí lídri vymýšľajú, a v klamlivom zdaní "zmena je dobrá" vyhlasujú referendum o tom, či sa Británia má prikloniť ku kontinentálnemu systému demokracie - tj. k tomu nášmu... Pod rúškom "zmeny - k lepšiemu" sa chceli zbaviť tejto priamej politickej zodpovednosti a prikloniť sa k voľnejšiemu spôsobu, kde volič nemá nijakého "svojho priameho" poslanca a teda nemá sa tak priamo na koho obrátiť.
   Tŕpol som, obával sa, že táto bašta zdravého rozumu padne aj v Británii. Našťastie, zdravý rozum prevládol, a Briti so zmenou nesúhlasili. Dobrá vec ostala zachovaná, minimálne do ďalšieho podobného referenda... Británia si opäť zachovala ešte aspoň kúsok z toho dobrého, čo ju robí tým, čo vždy bola.

streda 25. mája 2011

Kyogen in Brno

   I visited another event of kyogen in Brno last night. Kyogen is a subtle comedy coming from Japan. In the middle of one of the hottest May evenings in the ancient centre of the Moravian capital, the performance was a refreshing experience. There was a lecture on the history of Kyogen and Noh (kyoogen, noo in Japanese), and then a short performance. Ondřej Hýbl, the lecturer from Kyoto, summed up the vast topic into a 50 minute presentation at which he also showed my new book I published on Noh in Slovakia. I was pleased that my book was so well received in this country where foundation stone had been firmly laid down for further development. A prosperous new tradition can be anticipated here, with the traditional Czech response to the Japanese culture.
   The second part of last night's event was a Czech "mini-noh" penned by Hubert Krejčí and performed by the Brno troupe. A charming little piece about a poor student who, not having money to pay for his shelter, drew a heron in ink on the wall of the tavern for the tavern owner. "Clap your hands, master, and the heron will dance for you."
   And it did indeed. Until - one day something happened...
   It has been a satisfaction to see this tradition putting down roots in yet another part of the world. Noh and kyogen are about harmony and peace. About tranquillity. And the world today needs these as much as anything.

Ivan Rumánek, Brno