Keď som sa dopočul, že zomrel Otto von Habsburg, bolo mi hneď jasné, že na jeho pohrebe vo Viedni musím byť. Tento muž, posledný korunný princ Rakúsko-Uhorska, denobilizovaným menom Otto Habsburg-Lothringen, bol človekom, ktorý v Európskom parlamente loboval aj za naše prijatie do EU. Osud východných krajín jeho exmonarchie mu ležal na srdci. V liste, ktorý mi adresoval a ktorý si vážim ako jednu z najvzácnejších vecí v mojom vlastníctve, mi písal, že vidí budúcnosť Slovenska aj ostatných krajín práve v lone zjednotenej Európy, za ktorú ešte dávnejšie bojovala ním založená Pan-európska liga. Nikdy nekorunovaný korunný princ dávno rozpadnutej stredoeurópskej veľmonarchie pretavil svoje rodové poslanie do nových vyhliadok tretieho tisícročia.
Len niekoľko ulíc od Stefansdomu, dejiska pohrebných obradov, som si sadol k reštauračnému stolíku v uličke starého mesta viedenského. Miestečko to bolo tiché, nehulákalo tu z každého podniku rádio, ako je smutná realita slovenských či českých miest, a z nejakej skúšobne v náprotivnej fasáde divadla sa okolitými uličkami niesla romantická hra klavíra. „Skúšajú tam akýsi nový muzikál – Sister Act. Neviem, či to bude úspešné“, svojsky komentovala majiteľka reštaurácie, u ktorej som si objednal cisársku pochúťku, ktorú vraj obľuboval aj Franz Josef – cisársky trhanec Kaiserschmarrn. Pani mi pripomínala zmes mojej starej učiteľky nemčiny a učiteľky klavíra – obe to boli hrdé, na pomery môjho rodiska až hodnotené ako odťažité, dámy, ktoré mali neochvejné vystupovanie a pevné názory. Keď sa dozvedela, že som Slovák, začala sa mi sťažovať, ako im „Slováci, Maďari, Rumuni a Čečenci“ robia neustále potiaže, „každý deň máte niečo také v novinách, predtým to tu bolo lepšie“. Nuž, je smutné, že slovenský vývoz spočíva aj v takomto znechutení zo strany našich susedov. Možno po stretnutí so mnou si pani poopraví názor... Pri platení ešte poznamenala, že EU je mafia 21. storočia a že by sa mali znovu zaviesť kontroly na východnej hranici Rakúska. „V rámci svojich hraníc si chceme rozhodovať sami“. Nuž, hlas viedenského ľudu len kúsok od miesta, kde zaznievali tóny Händlovho Requiem za človeka, ktorý k takto zjednotenej, a otvorenej, Európe prispel...
Prekvapilo ma, že hoci išlo o udalosť európskeho významu len 60 km od Bratislavy, večerné správy v niektorých z hlavných slovenských televízií o pohrebe Otta von Habsburg neinformovali. České áno. Zhrnuli síce celú problematiku ako dávno zašlú slávu, ale dali slovo aj nostalgickým spolkom, ktoré „v odkaze rakousko-uherské monarchie“ stále nachádzajú inšpiráciu a zmysel.
Európska šľachta, ktorá sa zišla na pohrebe, pokračuje v európskom dedičstve, ktorého základom bola (priznajme si to – v základe kresťanská) snaha po poctivosti a dobre. Po tom, čo sa Európa transformovala pod prílevom vlny republikánstva a demokracie, si šľachta udržuje svoj štandard, nevidená, nepozorovaná. O životoch tých ľudí nevieme nič, ani sa o nich nedozvieme, pokiaľ sa niektorý z nich nestane aktérom škandálu, po ktorom by chmatli médiá. O každodennom, iste kultivovanom a cieľavedomom, spôsobe ich života, usmerňovanom imperatívom rodových tradícií a hrdosti a umožňovanom starostlivo riadenými hospodárskymi záležitosťami, sa dozvieme menej ako o živote šľachty minulých storočí či úplne odlišných kultúr (napr. japonskej). Sú tu, existujú, neďaleko od nás, ale nepotrebujú byť pozorovaní nami ostatnými, ktorí sme nemali to šťastie vyrastať v rodoch, kde sa celé generácie pestuje a zveľaďuje kultúrnosť ľudského života a dôstojnosť ľudského poslania.
Žijeme dobu demokracií, ale je len pochopiteľné, že pohrebu posledného korunného princa Rakúsko-Uhorska sa šľachtici Európy zúčastnia. Nemenované zdroje už v polovici mája rozposielali predbežné prípravy na prípadný pohreb monarchu, ktorého zdravotný stav nasvedčoval, že takáto pripravenosť je na mieste. A syn Otta, Karl von Habsburg, hoci už nemá nijaký monarchický titul, bude šľachtou Európy iste naďalej v tichosti považovaný za nekorunovaného monarchu neexistujúcej ríše. A krajiny tejto ríše ho, opäť neoficiálňe, budú vždy brať tak akosi za svojho. Rakúsko sa opäť pripraví na jeho pohreb, Maďarsko a Chorvátsko sa budú k nemu hlásiť, a moravské spolky budú k nemu s úctou vzhliadať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára