utorok 31. mája 2011

Naspäť z Británie

  Včera som sa vrátil z Londýna po ďalšom pokračovaní môjho pôsobenia na Londýnskej univerzite. Moji anglickí študenti mali skúšku z predmetu Úvod do klasickej japončiny, ktorý som im v zimnom trimestri prednášal. Neskúšal som ich. Iba som opravoval ich vypracovania a známkoval ich.
   V Anglicku (píšem "Anglicku", pretože neviem, či to rovnako platí pre Škótsko či Wales...) sa skúšky stále robia tým spôsobom, aký my poznáme z jedného z filmov Mistra Beana. Spomínate si na tú scénku, ako si do skúškovej miestnosti, kde sedeli všetci študenti naraz, priniesol veľký budík a plno ceruziek, ktoré si starostlivo zastrúhal? Takto sa skúšky na anglických univerzitách robia dodnes. Písomné, a s dozorom, ktorý vykonávajú prenajaté sily. Nie samotní vyučujúci. Minulý rok, ešte ako doktorandský študent, som robil takéhoto "invigilator", tj. dozerajúceho, spolu s hŕstkou ďalších. Našou úlohou bolo dozerať, aby študenti nepodvádzali, pomáhať im, ak majú problém, a vyprevádzať ich na záchod, aby sme sa uistili, že v záchode nečaká ich namakaný kamarát alebo nemajú tam schovanú učebnicu. Po skončení sa písomné vypracovania, na ktorých nie je meno študenta, len jeho kód k danej skúške, pozbierajú presne v poradí, ako študenti za sebou sedeli, uložia sa do obálok, ktoré sa zalepia a následne doručia vyučujúcemu. Vyučujúci si po ne príde buď priamo do skúškovej miestnosti po skončení skúšky, alebo do kancelárie študijného oddelenia, kam ich dozerajúci na konci dňa odovzdajú. Nastáva čas oznámkovať anonymné vypracovania, učiteľ nevie, čiu skúšku opravuje, pretože v jej hlavičke je len kód, nie meno.
   Maximálne úsilie o objektívnosť, o zamedzenie osobnej zainteresovanosti pri opravovaní skúškových "spisov" v Anglicku spôsobuje, že po vyučujúcom tieto spisy skontroluje ešte "druhý známkovač", ktorý udelí druhú známku, a konečná známka je potom výslednicou týchto dvoch.
   Ústne skúšanie za zatvorenými dverami učiteľovej pracovne, aké poznáme z nášho prostredia a ktoré dáva živnú pôdu k rozličným fámam o tom "čo sa všeličo za tými dverami dialo" alebo "ktovie, ako tú známku dostal(a)", v Anglicku nemajú. Resp., zavádza sa výnimočne v poslednom čase ako nový typ "inovácie" a nazývajú to - continental examination. Skúšanie európskeho typu...
   Avšak, aj v tomto prípade je prítomné maximálne úsilie o objektívnosť - celá takáto ústna skúška sa nahráva na video a ostáva v archíve fakulty, aby mohla byť v prípade potreby skontrolovaná komisiou.
   Anglicko môže byť krajinou hluku, nenormálnej miery prisťahovalectva, rapídne sa zhoršujúcej životnej úrovne, ale stále má ešte kvality, ktoré ma prekvapujú a z ktorých ešte presakuje ten starý dobrý fundament, na ktorom bola postavená anglická, britská kultúra, zásluhou kolonializmu sa rozšírivšia aj do odľahlých končín sveta. Zmysel pre fair play, zmysel pre rešpektovanie toho, že ten druhý môže mať iný názor. Zmysel pre slušné, a čo možno najpríjemnejšie, vzťahy medzi ľuďmi.
   Londýn je obrovský zhluk vzájomne si neznámych ľudí. Myriady cudzincov, ktorí tam neustále prichádzajú s vidinou, že si nájdu job a usadia sa v slušnej krajine, alebo - niektorí - zneužijú štedrý benefičný systém, ktorý táto krajina poskytuje, spôsobujú, že tento príval ľudstva vyúsťuje do neosobnosti; mnohí tí prisťahovalci si sem prinášajú svoju "odvalenosť" a obhrublosť: nemajú ako pričuchnúť k anglickej slušnosti a milote, pretože s ňou ani veľmi neprídu do styku, pohybujúc sa len v obmedzenom prostredí svojho zle plateného jobu na najnižšej úrovni ekonomiky, a masového ubytovania v starých londýnskych domčekoch, kde v každej izbe býva aj niekoľko ľudí, aby sa spolu nazbierali na zisk "landlordovi", tj. majiteľovi nehnuteľnosti. Mám pocit, že Londýn pomaly prestáva byť anglický a Angličania v ňom pomaly budú v menšine. Anglickosť si v Londýne človek užije ešte tak v parkoch, ktoré sú stelesnením blahosklonnosti anglickej krajiny, zelené po celý rok a kvitnúce už od januára. A tiež stačí otvoriť noviny či zapnúť televíziu, a na človeka dýchne príjemnosť anglickosti a poctivosť tamojšieho intelektu. V anglických médiách najlepšie cítiť staré dobré kvality tejto krajiny. Správy sú podávané s ohľaduplnosťou, nešokujú ani nepoburujú, len apelujú. Apelujú na dobrú stránku prijímateľa a snažia sa vyvolať v ňom hlboko ľudskú, priam súcitnú odozvu, alebo sa odvolávajú na to, čo sa nazýva "common sense", zdravý rozum, a čo je v dnešných časoch vzácne korenie.
   Noviny včera priniesli fotografiu telnatej ex-modelky, ktorú paparazzi zachytili v plavkách na Lago di Como. Nesprevádzajú ju štipľavé, zádrapčivé či quasi-humorné komentáre, na aké by sme boli zvyknutí u nás, ale práve naopak - autorka článku zdôrazňuje "ženskosť" jej kriviek a víta, že konečne sa na titulných stranách novín objavilo aj "poriadne" ženské telo, aké ukáže miliónom Angličaniek, že nie sú obézne, ale "len proste" ženské.
   Pri opisovaní zločinov sa britské noviny neboja spomenúť vinníka celým menom aj s jeho fotografiou. Aj na to predsa slúži tlač - aby sa ľudia hanbili a spytovali svedomie, ak sa o nich "zle napíše a povie". Starobylá, pre nás možno až "staromódna", kvalita... V Anglicku však stále funguje.
   Princ Charles pritakáva tradičným hodnotám viery v predslove k výročnému vydaniu Biblie kráľa Jakuba (400ročnica), a nadšený Londýnčan opisuje, ako sa stretol so starým dobrým dedinským životom, keď si s manželkou zaobstarali víkednové sídlo na vidieku. Anglická dedina je naozajstnou "community", tj. pospolitosťou, kde ľudia spolu žijú v milej zhode a organizujú rozličné spoločenské akcie. Prostredie také odlišné od neosobného Londýna, ktorý - cucia. "London sucks"...
   O zdravom rozume Britov pred štyrmi týždňami znova presvedčil výsledok referenda. Doba, ktorú žijeme, je zbláznená po "zmenách", panuje názor, že stačí "zmena" a problémy sa vyriešia. Nie je to však vždy tak, a práve preto som zastancom konzervativizmu, ktorý do značnej miery predstavuje aj Anglicko. Tentokrát hrozila "zmena" v niečom, čo bolo vlastné práve Anglicku a čo z neho robilo baštu skutočnej demokracie, priamej a životnej, takej, aká sa vytvorila z anglického common sense.
   Odchovaný na ideáloch anglického parlamentarizmu, som od čias pádu socializmu u nás nechápal, čo naši porevoluční politici myslia, keď hovoria "oslovte svojho poslanca". Máme my nejakého poslanca? Volíme predsa stranu, zakrúžkovávame nejakých tých ľudí, ktorí sa nám pozdávajú, ale - máme "svojho" poslanca? Určite väčšina ľudí ani nevie, že také niečo ako náš-priamy-poslanec existuje! A existuje ako základ parlamentnej demokracie v krajine, kde sa tento politický systém vyvinul. V Británii totiž máte svojho poslanca, ktorý pochádza z - alebo je zodpovedný za - ten volebný okrsok, v ktorom bývate. Či už ste volili jeho alebo kandidáta z druhej strany, tento "MP" sa priamo zodpovedá Vám - voličom z okrsku, za ktorý bol zvolený. A keď máte problém, návrh alebo sťažnosť - máte PRIAMO KONKRÉTŇE človeka, ktorý za Vás má v parlamente miesto. Môžete sa naňho obrátiť a on je tam na to, aby Vám slúžil. Viete si predstaviť niečo ideálnejšie, ako má demokracia fungovať?
   Neviem, prečo sme tento britský systém neprebrali, keď sa u nás menila politická výbava štátu. Anonymita a neosobnosť, ktorou je poznačený náš volebný systém, ústi do nezodpovednosti - poslanci doslova "nie sú zodpovední" nikomu, kým v Británii je každý z nich priamo zodpovedný ľuďom zo svojho okrsku, väzba a zodpovednosť je teda oveľa intenzívnejšia.
   A tak, bolo mi vyslovene nevoľno, keď som sa dopočul, že britskí lídri vymýšľajú, a v klamlivom zdaní "zmena je dobrá" vyhlasujú referendum o tom, či sa Británia má prikloniť ku kontinentálnemu systému demokracie - tj. k tomu nášmu... Pod rúškom "zmeny - k lepšiemu" sa chceli zbaviť tejto priamej politickej zodpovednosti a prikloniť sa k voľnejšiemu spôsobu, kde volič nemá nijakého "svojho priameho" poslanca a teda nemá sa tak priamo na koho obrátiť.
   Tŕpol som, obával sa, že táto bašta zdravého rozumu padne aj v Británii. Našťastie, zdravý rozum prevládol, a Briti so zmenou nesúhlasili. Dobrá vec ostala zachovaná, minimálne do ďalšieho podobného referenda... Británia si opäť zachovala ešte aspoň kúsok z toho dobrého, čo ju robí tým, čo vždy bola.

2 komentáre:

  1. Výborný článok! Len si nie som istá, či tlieskať autorovi alebo článku - tj. jeho podstate:-) Martina

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Výborný článok Ivo, tiež mám pocit, že zmeny a reformy nie vždy vedú k tomu dobrému, k čomu by mali slúžiť, ved kto by chcel robiť zmeny k horšiemu? Alebo že by sa predsa len niekto medzi tými tam hore našiel? :-)

    Ironiou je, že dnešný marazmus bude o 20 rokov ospevovaný ako staré zlaté časy :)

    Števo

    OdpovedaťOdstrániť