Stratené v preklade I.

   Odkedy sa zaoberám jazykmi, udivuje ma, koľko omylov pramení ani nie z neochoty dorozumenia či z nedostatku informácií, ale proste – zo zlého prekladu. Ľudia, ktorí bežne majú prienik do dvoch či troch jazykov, si ani nemajú príležitosť uvedomiť, k akým dochádza posunom, keď preklad prechádza reťazcom viacerých jazykov. Prekladateľ je prostredník medzi dvoma kultúrami, dvoma svetmi, a jeho mozog, ústa a prsty fungujú ako priechody medzi týmito dvoma svetmi. Či na druhej strane vyjde približne to isté, čo na prvej strane vošlo, je vecou jeho erudície, zodpovednosti, poctivosti...

   Moja posledná návšteva Anglicka sa uskutočnila v dobe, keď kvitli agáty. Kvitli v Brne, a kvitli aj v Londýne. Kým u nás je tento americký strom bežnou súčasťou našich parkov aj divých lesov, v Londýne je skôr vzácny. Preto ani pojem agátu nie je takou bežnou realitou, ktorá by vyskakovala v angličtine tak často, ako u nás – romantická vôňa agátov a s ním spojené májové zaľúbenia, či zlatý liaty agátový med... V japončine sa agát povie „akašia“, ale v angličtine naň jednoznačný výraz nie je. Môže vystupovať pod názvami „acacia“, „false acacia“, „locust“, „black locust“ či „locust tree“. Moja londýnska sesternica poznala pre agát prvý výraz – acacia. Toto slovo však pomenúva aj pravé africké a austrálske druhy akácií. Je však zrejme bežné, a odráža anglickú ľahostajnosť, až priam akúsi nechuť k presnému rozškatuľkovávaniu. Na presnosť sú tu vedci, ale bežní ľudia sa presnou terminológiou nezapodievajú.

   Tým väčší hlavybôľ pre prekladateľa...

   Aby som si celú problematiku lepšie ozrejmil, prelistoval som si britskú publikáciu o drevinách. Tam som sa dozvedel, že najbežnejší názov agátu je „locust tree“; toto označenie má vraj pochádzať z toho, že štruktúra konárikov a strukov agátu pripomínala jeho objaviteľom  „locusts“, tj. článkonožce, kobylky, krevety (anglické slovo „locust“ môže všetko toto označovať!). Publikácia tiež prinášala ako historickú zaujímavosť rozprávanie o tom, že tento názov agátu je vlastne prenesený z iného stromu: pôvodne je „locust tree“ označením inej dreviny - stromu, ktorý už na Blízkom východe prirovnávali k „locusts“ a má dužinaté sladkasté struky zvané „carob“. Tieto sa inak volajú aj „St John’s bread”, pretože sa nimi vraj živil Ján Krstiteľ v púšti. Áno! rozsvietila sa mi spomienka z naších bratislavských „symposia glóssotomika“, jazykotepných hostín, ako ich nazval Edgar Jarunek, kde sme preberali rozličné lingvistické otázky. Medzi iným sa tam mihla aj zmienka o arabskom „charrúb“ ako pomenovaní „svätojánskeho chlebíka“, dužinatých strukov. Tieto som v detstve jedol, hoci mi je záhadou, odkiaľ sa ku mne za hlbokého socializmu táto exotická plodina dostala.

   Takže z toho, čo sa písalo v britskej publikácii, vyplývalo, že Ján Krstiteľ jedol „charrúb“ – svätojánske chleby, a nie „kobylky“, ako sa píše v slovenskom preklade Nového zákona! Znova som žasol, k akým omylom môže dôjsť pri prekladoch. A ja som mal celý čas dojem, že Ján sa živil odporným hmyzom a vďaka tomu v mojom vedomí vždy figuroval ako značný excentrik. Osobne som na svojich cestách už jedol všeličo, ale hmyz a červíky by som naozaj do úst nevzal, nech mi tvrdí kto chce, že sú chutné a výživné.... Svätý Ján teda jedol – „svätojánsky chlebík“. Ten názov má teda peknú historickú logiku!

   Ale – ako každé ale, aj toto „ale“ malo svoje ďalšie „ale“... Dychtivý túžbou prísť na koreň tomuto významovému posunu, omylu priam biblickému, pustil som sa do pátrania po novozákonnom originále zmienky o potrave svätého Jána. Ako sa mohlo stať, že namiesto strukov svätojánskeho chlebíka sa v preklade ocitli „kobylky“, čím desiatky generácií ľudí, čo si Bibliu aj čítajú, žili vlastne v omyle? V jednom z koľkých omylov – koľko takýchto nesprávnych prekladov v Biblii môže byť?!

   V svojej nedočkavosti som sa cítil ako čitateľ Da Vinciho kódu, zvedavý, či neprídem na koreň nejakej dôležitej nezrovnalosti. Otázka prekladu Biblie ma totiž ako jazykovedca, prirodzene, stále láka.

   Moje lingvistické pátranie ma napokon dostalo až najďalej, kam som sa mohol dostať: na breh mora, tam, kde sa už nedá ísť ďalej: ku gréckej pôvodine. Ak aj písal Matúš svoje evanjelium najprv po aramejsky, tento text sa nám nezachoval; na druhej strane však, semitizmy v jeho gréčtine môžu vypovedať o forme, akú gréčtina v týchto oblastiach v tej dobe mala, a nie o tom, že text je prekladom zo semitskej „pra-“pôvodiny... A gréčtina o Jánovi hovorí: „hé de trofé én autú akrides“ – „a potravou mu boli kobylky“.

   Héuréka. Grécke slovo „akris“ nemá iný význam ako „kobylka“, a tvar „akrides“ je jeho množné číslo.

   Takže, tuto sa záhada uzatvára. Ostáva záhadou. ?Bolo by azda možné, že Ježišovi súčasníci volali struky charrúbu „kobylkami“, a tak, keď Matúš písal evanjelium, tieto struky automaticky pomenoval aj v gréčtine kobylkami? „Vegetariánska teória o strave Jána Krstiteľa“ sa potom stala informáciou priam apokryfnou, ktorá sa udržiavala napriek tvrdeniu evanjelia. Mohla sa šíriť ústnou tradíciou, cestou povestí tradovaných v ranom kresťanstve, alebo sa táto problematika dostala do Európy križiakmi, ktorí sa ju dozvedeli v Oriente. Každopádne – napokon sa táto tradícia odrazila v pomenovaní strukov ako „svätojánskeho chlebíka“ napriek tomu,  že evanjelium hovorí o kobylkách... Skutočnosť za touto nezrovnalosťou ostáva stratená v preklade...

   Môj príspevok o ďalšom pozoruhodnom botanickom omyle, tentokrát ohľadne čajovníka, si môžete prečítať na orientalistickom blogu http://www.orient.blog.sme.sk/